RSS

Výber jazyka

  • sk
  • en

Obsah

Cirkev

 

Kostol sv. Imricha
Patrónom kostola je sv. Imrich, ktorý je znázornený už na pečati pred
prestavbou kostola v roku 1746. Zároveň sa zachovalo chotárne pomenovanie
„Imreülése“ , v ktorom je spomienka na Imricha, ktorý bol
v 11. storočí údelným vojvodom v Nitrianskom kniežatstve, možno
teda predpokladať, že úcta voči nemu je v obci dávneho pôvodu.
Pod základmi dnešného kostola ležala kaplnka, ktorú miestni
nazývali „Hála kápolna“ – Z vďaky postavená kaplnka. Podľa legendy
ju dal postaviť jeden z grófov z Dolnej Malanty, ktorého meno
zostalo neznáme, z vďaky k úcte k Panne Márii za to, že boli jeho
dcéry ochránené pred nebezpečenstvom. Obraz v nej znázorňoval
Nanebovstúpenie Panny Márie. Vedľa kaplnky bol zasadený aj vzácny
strom. Kaplnka bola však nízka a poveternostným podmienkam
neodolávala dobre, bolo v nej vlhko.
K výstavbe kostola prišlo vďaka viedenskému arcibiskupovi a kardinálovi
Krištofovi Bartolomejovi Antonovi Migazzimu, grófov z Wallu a Sonennthurmu,v roku 1785, na čo dodnes poukazuje nápis
nad vchodom do kostola.

Christophorus card E. comitibus de Migazzi
archiepiscopus Viennensis S.R.I.
Princeps et huius loci dominus hanc ecclesiam
dom in honorem assumptae in coelos
virginis exstruxit anno reparatae salutis
MDCCLXXXV“
Nápis nad vchodom do kostola „Krištof Migazzi, kardinál župy, arcibiskup
viedenský, Spoločenstva pána nášho Ježiša predstavený a tohto miesta
pán, tento kostol Bohu najväčšiemu a najlepšiemu, na počesť Panny vzatej na
nebesia, vystaval v roku obnovenej milosti
MDCCLXXXV“ (1785)
Kostol sv. Imricha
Preložil PhDr. Emanuel Jirkal, PhD.

Krištof Bartolomej Anton Migazzi sa narodil sa 20.10. 1714 v Tridente (dnešné Trento v Taliansku). Strednú školu absolvoval v Tridente
a Innsbrucku. V roku 1732 študoval teológiu v Ríme na kolégiu Germanicum Hungaricum. Z Ríma prišiel ako doktor teológie a filozofie.
Za kňaza bol vysvätený 7. 4. 1738. V roku 1756 ho Mária Terézia vymenovala za biskupa vo Vacove, už 18. 4.1757 však bol vymenovaný za
biskupa vo Viedni. Pápežom bol vymenovaný za kardinála.
Od novembra 1761 opäť pôsobil ako biskup vo Vacove, kde zotrval
až do roku 1786. Kardinálovi Migazzimu sa nepáčili proticirkevné
zásahy cisára Jozefa II., preto ťažko vedeli nájsť spoločnú reč.
Zomrel 19. apríla 1803 v 89. roku života na náhlu mozgovú príhodu.
Pôsobil 52 rokov ako biskup, z toho 46 rokov ako najvyšší cirkevný
hodnostár Viedne. Pochovaný je v Dóme sv. Štefana vo Viedni.


Kostol sv. Imricha je postavený v klasicistickom prevedení. Do
vchodového štítu je vstavaná veža. V nej sú tri zvonové miesta, pričom
pôvodne boli všetky obsadené zvonmi.

Počas 1. svetovej vojny mnohé zvony podľahli rekvirácii, výnimkou neboli ani dva štitárske zvony.
Zachoval sa len zvon Sv. Martin. V roku 1923 bol z darov miestnych
obyvateľov vyhotovený Veľký zvon, ktorý slúžil ako náhrada
za odobraté zvony. K týmto zvonom pribudol v roku 1937 Umieračik,
vyrobený vo zvonolejárskej firme bratov Fischerovcov v Trnave.
I predchádzajúce dva boli odliate v Trnave (Točka, 2012).
Obraz nachádzajúci sa nad hlavným oltárom znázorňuje patróna
kostola – svätého Imricha, skladajúceho sľub čistoty v kaplnke sv.
Spolocenský a kultúrny život 95 Juraja vo Veszpréme. Svätý Imrich
(1000 – 1031) bol synom prvého uhorského kráľa Štefana a jeho manželky
Gizely.
V roku 1816 dal veľkostatkár z Dolnej Malanty kostol prestrešiť a tiež
ho i zvonka obnovil. V roku 1828 bola veža zafarbená na červeno, aby
ju bolo vidieť i z diaľky. V tom roku bol tiež obnovený aj organ. V roku
1900 bola pristavaná aj sakristia.1 V kostole je zachovaný kalich
z roku 1711. Krížová cesta pozostávajúca zo 14. olejomalieb pochádza
z roku vystavania kostola, t. j. z roku 1785. Podľa kunsthistorika Dr. Dezsőa
Gála nemožno s istotou povedať, kto je autorom obrazu, keďže svoj podpis na obraze nezanechal. Dr. Gál, ktorý bol prizvaný k expertíze obrazu v roku 1968, navrhoval výmenu obrazu za úplne nový. Vtedajší dekan Michal Valo však nepristal na túto zmenu a požiadal iba o reštaurovanie obrazu. Hovorí
o tom i záznam na zadnej strane obrazu.

V kostole sa nachádza aj ružencový oltár, dar z Hronského Beňadiku a je pamiatkou na „Štitársku Máriu“, ktorá bola podľa pamäti Štitárčanov
darovaná tamojšiemu kláštoru.
Vzácnou pamiatkou bola i oltárna sviatosť, ktorú darovali obci
Štitáre manželia Magovci – Jozef a Veronika (rodená Matyus), kto-
Ružencový oltár pochádzajúci z Hronského sv. Beňadiku
Oltárny obraz zobrazujúci Nanebovstúpenie Panny Márie (dolu) a výjav zobrazujúci sv. Imricha (hore) 

Poslali ju obci z vďaky, vyryté v nej bolo „A csitári templom részére“
– Pre štitársky kostol. Keďže Štitáre boli i v minulosti filiálkou
kolíňanskej farnosti, kňaz Ján Patrik si sviatosť vypožičal na procesiu
do Kolíňan. Ale po istom čase ju tu i ponechal a na výmenu poslal
Štitárčanom inú oltárnu sviatosť, keďže v Štitároch sa v tých časoch
slúžila omša len každý tretí deň a procesie sa tu nekonali.

K ohradeniu kostola prišlo v roku 1947, v roku 1949 bola zavedená
do kostola elektrina. V roku 1953 sa udiala obnova kostola –
posilnili sa základy kostola, vymaľoval sa interiér. V 70. rokoch boli
vymenené lavice, do sakristie sa zaobstarala nová spovednica a tiež
skriňa. Neskôr dali veriaci zhotoviť nový oltárový stôl.
Okná na kostole (5 veľkých okien) boli vymenené v roku 1991
vďaka Ambrózovi Mentovi a jeho manželke Jolane. Okná na veži boli
vymenené vďaka členom Občianskeho výboru v roku 1985, keď bol
predsedom mestskej časti Štitáre Jozef Berec. V 90. rokoch minulého
storočia bola vymenená strecha za medenú, bola obnovená veža
i fasáda. Hlavnými pomocníkmi v tejto činnosti boli Alexander Chovanček,
Ambróz Ment, Ladislav Prepelica, Vincent Hőrik, Sebastian Péli, Jaroslav Maga a Dr. Albert Balko. Práce sa ukončili v rekordne krátkom čase – za dva mesiace, finančnými darmi prispeli nielen občania, ale aj Nitriansky biskupský úrad, či primátor mesta Nitry Ing. arch. Vladimír Libant.6 V r. 2003 obec dostala nový organ do kostola.

V roku 2011 obec vyhlásila verejnú zbierku na rekonštrukciu interiéru
kostola. Vďaka tejto zbierke, finančnej pomoci z Biskupského úradu v Nitre
a hlavne z firmy Minerfin a.s., Bratislava (zastupuje ju pán Evžen Balko,
ktorého rodičia pochádzajú zo Štitár), sa začali práce na rekonštrukcii kostola
v roku 2012. Všetky rekonštrukčné práce s výmenou nových okien, vymaľovaníminteriéru a elektrifikáciou zvonov sa ukončili v roku 2013.
Na čele pomocných dobrovoľníkov stál Ladislav Prepelica. Do týchto
prác sa zapájali aj veriaci z obce, medziktorými boli Stanislav Brath, Daniel Magát, Dezider Maťuš, Pavol Kišucký, Jozef Ment, Zoltán Péli, Ján Süttő, Peter Nagy, Štefan Pócsik a Sebastian Maga. Čistiace a upratovacie práce organizovala a viedla spolu s ostatnými ženami z obce počas celého obdobia kostolníčka Otília Péliová.
Odborné štukatérske a reštaurátorské práce vykonala firma Bolfa
– ReArt z Veľkého Kýru.

Ďalšie sakrálne pamiatky:

Kríž v cintoríne podľa informácií z kanonickej vizitácie bol postavený v roku
1828. Obyvatelia i vedenie obce sa zaviazali, že sa oň budú starať. Na listine
boli podpísaní František Balkó – richtár, Benedikt Hőrik, podrichtár a prísažní
Ján Pély, Mikuláš Maga, Jozef Matyus, Ján Ruska, Ján Tóth. Ďalej tiež
majster Anton Matyus, z radov občanov Jozef Prepelica a obecní velitelia Juraj
Maga a František Maga. Kríž, ktorý dodnes stojí v cintoríne, bol obnovený miestnym kňazom Ladislavom Fülöppom v roku 1894.
Nápis na ňom uvádza: „Isten irgalmából nyugodjanak békében s az örök világosság fényeskedjék nékik az Úr Jézus szt. nevében. Ámen. Felállittatta Fülöpp László plébános Isten nagyobb dicsőségére s a kunfalvi és koloni plébánoskodásának hálás emlékére 1894-ben.“
Z milosti božej, nech odpočívajú v pokoji, svetlo večné nech im svieti. Amen. Dal postaviť na slávu Božiu kňaz Ladislav Fülöpp, na pamiatku svojej kňazskej pôsobnosti v kumánskej a kolíňanskej obci v roku 1894.

Zdroj: Štitáre v zrkadle 900-ročnej histórie -2013

 

Kostol

 

Terajší kostol je vytvorený z kaplnky, ktorá bola postavená v roku 1450, vysvätená k sviatku Nanebovzatia Panny Márie.

Kaplnka bola prestavená na budovu kostola v roku 1785 v gotickom štýle a už ako kostol bol vysvätený na sviatok sv. Imricha tiež v roku 1785.

Náš kostol má dvoch patrónov.

Na hlavnom oltári je obraz prvého Nabebovzatie Panny Márie a nad oltárom je obraz sv. Imricha, patróna našho kostola aj obce Štitáre.

Krížová cesta je z roku 1785.

Zaujímavosťou kostola je malý oltár, na ktorom je živý ruženec pochádzajúci zo opátstva Svätého Benedika.

 

 

 

Kaplnka

 

Kaplnka nachádzajúca sa v obci Štitáre pochádza z roku 1800.

Bola postavená grófom z Dolnej Malanty ako poďakovanie za ochranu štitárskych robotníkov, ktorí boli zachránení pri údere blesku.

Bola rekonštruovaná obcou Štitáre v roku 2005.

V kaplnke sa nachádzala socha Sedembolestnej Panny Márie.

 

Kaplnka  sa nachádza medzi obcou Štitáre a obcou Nitrianske Hrnčiarovce.

Nie je známe kto bol staviteľom kaplnky a tiež sa neexistuje písomná zmienka o výstavbe.

===============================================

Dominantou obce je rímsko – katolícky klasicistický kostol z  roku 1785, ktorý dal postaviť Krištof Migazzi  je zasvätený svätému Imrichovi, ktorý je patrónom obce Štitáre

 

Krištof Bartolomej Anton gróf kardinál Migazzi 
(1714 – 1803), ríšske knieža, vacovský a viedenský biskup a viedenský kardinál, primas

 

Krištof Bartolomej Anton gróf kardinál Migazzi

 

Krištof Bartolomej Anton Migazzi

 

Gróf z Wallu a Sonnethurmu sa narodil 20.10.1714 v Triente ako syn Vincenta Migazziho a jeho manželky barónky Barbary de Prato Segunsana. Mal dvoch bratov a sestru. 
Ako mladík bol prijatý medzi pážatá arcibiskupa kardinála Lamberga v Pasau. 
Strednú školu absolvoval v Triente a Insbrucku.

 

V roku 1732 študoval teológiu v Ríme na kolégiu Germanicum – Hungaricum.

 

Z Ríma sa vrátil ako doktor teológie a filozofie. Za kňaza bol vysvätený 7.4.1738, Za kanonika bol vymenovaný v Brixene a Olomouci.

 

Cisár Karol VI. ho vymenoval za auditora pri Rota – Romana za nemecko – rímsku ríšu.

 

Dňa 10.10.1751 bol konsekrovaný za biskupa.

 

V r. 1752 ho Mária Terézia vymenovala za vyslanca španielskemu kráľovi Ferdinandovi VI.

 

V r. 1751 ho pápež vymenoval za pomocného biskupa Mechelu /Belgicko/.

 

V r. 1756 ho Mária Terézia vymenovala za biskupa vo Vacove, ale už 18. apríla 1757 ho vymenovala za arcibiskupa vo Viedni.

 

Arcibiskupom bol do r. 1803 a pápež Klement XIII. ho 23. novembra 1761 vymenoval za kardinála.

 

Kardinál Migazzi mal vážne rozpory s cisárom Jozefom II., lebo zasahoval do cirkevných záležitostí, obmedzoval sviatky, rušil kláštory a cirkev chcel podriadiť štátu.

 

V roku 1771 po vymretí zlatomoraveckého rodu Paluškovcov kúpou od eráru získal panstvo Zlaté Moravce.

 


Ako majorátny pán Zlatých Moraviec upravil kaštieľ, park a v r. 1785 úplne prestaval a zväčšil rímskokatolícky kostol sv. Michala archanjela. 

Počas letných mesiacov pravidelne navštevoval mesto, tu aj úradoval, vydával obežníky a nariadenia.

 

Zomrel 19. apríla 1803 v 89. roku života na náhlu mozgovú príhodu. 
Pôsobil 52 rokov ako biskup a 46 rokov ako najväčší cirkevný hodnostár Viedne. 
Pochovaný je v Dóme sv. Štefana vo Viedni.

 

 

 

Krištof Bartolomej Anton Migazzi,

 

gróf z Wallu a Sonennthurmu bol najvýznamnejším z predstaviteľov rodu Migazzi, arcibiskup vo Viedni a kardinál.

 

Narodil sa 20. októbra 1714 v Tridente, ako syn Vincenta Migazziho a jeho manželky barónky Barbary de Prato Segunsana.

 

Krištofov otec bol pobočníkom princa Eugena Savojského. Často sa zdržiaval v Uhorsku, neskôr sa stal vládnym radcom v Innsbrucku.

 

Krištof mal dvoch bratov a sestru, ako mladík bol prijatý medzi pážatá arcibiskupa kardinála Lamberga v Passau.

 

Mladý Krištof bol pracovitý a veľmi skromný. Strednú školu absolvoval v Triente a v Insbrucku.

 

Kardinál Lamberg ho vyslal v roku 1732 na štúdium teológie do Ríma do kolégia Germanicum Hungaricum.

 

 Z Ríma sa vrátil ako doktor teológie a filozofie. Na kňaza bol vysvätený 7.4.1738.

 

V roku 1740 sprevádzal kardinála Lamberga na konkláve do Ríma, následne nato bol vymenovaný za kanonika v talianskom Brixene, neskôr v moravskom Olomouci.

 

Onedlho sa stáva titulárnym priorom v kláštore sv. Vavrinca Borgheto a kláštora sv. Egida vo Valsugane.

 

Cisár Karol VI. ho vymenoval za biskupa. Mal sa stať aj pomocným biskupom Mechelu, ale cisárovná Mária Terézia ho v roku 1752 vyslala ako vyslanca k španielskemu kráľovi Ferdinantovi VI.

 

Na základe vymenovania pápežom Benediktom XIV. bol biskupom koadjukturom v belgickom Mechelu do roku 1756.

 

 V tom istom roku ho vymenovala Mária Terézia za biskupa vo Vacove.

 

Na tomto poste však dlho nepôsobil už 18. apríla 1757 ho vymenovala za biskupa do Viedne.

 

Arcibiskupom prímasom bol až do roku 1803.

 

Papež Klement XII. ho 23. novembra 1761 vymenoval za kardinála, s titulárnym kostolom SS Quattor Coronatorum, 10. novembra 1761 ho Mária Terézia znovu vymenovala za administrátora vo Vacove.

 

Biskupstvo spravoval až do roku 1786, kedy sa na základe prijatého zákona Jozefom II., ktorý smeroval proti Migazzimu, lebo kritizoval cisárove zasahovanie do cirkvi.

 

Nepáčilo sa mu cisárovo zasahovania do cirkevnej správy, rušenie reholí a kláštorov.

 

 V krajinách monarchie bolo zrušených viac ako 700 kláštorov. Ťažko vedeli biskup a cisár nájsť spoločnú reč. Tieto záležitosti prišiel napokon do Viedne riešiť aj samotný pápež Pius VI., ale ani on sa s cisárom nedohodol.

 

Jozef II. ustanovil zákon, podľa ktorého vysokí cirkevný hodnostári nesmú spravovať viacero vysokých úradov.

 

 Dúfal, že kardinál Migazzi sa vzdá arcibiskupstva Viedne, kto